|
|
Životné osudy
Ivan Hálek sa narodil 11. novembra 1872 v Prahe v rodine českého básnika, spisovateľa a publicistu Vítězslava
Hálka, ktorý bol najobľúbenejším básnikom mladej generácie druhej polovice 19. storočia.
Vítězslav bol domácim učiteľom v rodine advokáta Mikuláša Horáčka, ktorého dcéra sa stala múzou najkrajších básní jeho ľúbostnej lyriky.
Najskôr sa ukazovalo, že prežijú spolu šťastný život, ktorý im však osud nedoprial. Rodinnú idylu zakrátko prerušilo
úmrtie ich prvorodeného syna.
Ich druhý syn Ivan sa narodil v roku 1872, ale otec sa z neho dlho netešil,
lebo na vrchole svojej umeleckej tvorby ochorel a zomrel tri dni pred jeho druhými narodeninami. Nedožil sa
ani štyridsiatky.
Vyrastajúci Ivan nemal na otca žiadne osobné spomienky, poznával ho iba z rozprávania svojej
mamy a príbuzných, neskôr z jeho literárneho diela. Matka Dorotka Hálková - v obavách o existenčnú istotu - sa
presťahovala z Prahy do obce Skrchleby pri Nymburku na majer k švagrovi. Syna, ktorý tam chodil do ľudovej
školy vychovávala v duchu ideálov jeho proslovansky orientovaného otca a sama mu bola vzorom svojim čestným
charakterom a zmyslom pre sociálnu spravodlivosť.
Neskoršie sa s Ivanom, ktorého chcela zapísať do gymnázia a po maturite mu zabezpečiť aj univerzitné štúdium,
vrátila do Prahy. V roku 1890 sa zapísal na lekársku fakultu
Karlovej univerzity, kde v roku 1896 promoval. Na univerzite v Prahe sa zblížil so slovenskými študentami, aj
s ich spolkom Detvan, propagujúcim učenie Tolstého, ktoré pôsobilo na Hálkov filozofický idealizmus.
Sám Hálek
sa vyjadril: "Tolstoj videl tak hlboko do ľudskej duše, že mi pripadal ako nejaký nadľudský, skoro jasnovidný
intelekt. Fascinovaný jeho psychológiou prijímal som jeho filozofiu, takmer slepo."
Uvádza, že cez Tolstého sa
vrátil späť k takým pojmom ako boh, duša, nesmrteľnosť. Robili tak napokon mnohí vtedajší mladí intelektuáli -
slovenskí aj českí. Práve na tejto báze sa Hálek zblížil s viacerými Slovákmi študujúcimi v Prahe.
Blízky vzťah
mal najmä k Dušanovi Makovickému, Albertovi Škarvanovi a Vavrovi Šrobárovi. Cez svojich slovenských priateľov ho
nadobudol i k Slovensku.
Vzťah k Slovensku v ňom posilnili i kontakty s profesorom T. G. Masarykom, ktorý
programovo hlásal ideu československej vzájomnosti a potrebu šírenia vzdelanosti a osvety v najširších vrstvách.
|
|
